Zpod krempy klobouku v jídelním kupé
šmíruji kostnatá kolena dámy.
Z podtácku trhám si… nedá mi, dá mi?
A vůbec mi nevadí, když vrzne chrupem.
„Jsem Anna Zubatá… Těší mne, Vrba!“
Nemám už, kdo by mne po nocích drbal…
Ona že nemá nic, a proto přece
ráda by pozřela něčí zlý srdce.
Fajnové políčko … Super …
Som si spomenul, niekedy v r. 1991, či 1992 bolo moderné to "život po živote" … v kupéčku ja, chlapík spiaci za takým kabátom a nejaká pani čítajúca knihu – "život po živote" – veľké ticho, zrazu rýchlik zatrmácal, chlapík sa strhol spod kabáta, pani vyhodila knihu od ľaknutia do vzduchu, veľký a dlhý výkrik – opäť ticho, vzájomné pohľady – a potom už len smiech … aká maličkosť a dlho ostala v pamäti …
Tak je to dnes taková humoreska, trochu.
Baví mě to.
Roztomilé setkání. Pěkné to je. 🙂
hezké foto
cestovní horečka už pominula…odložme si…